Asi pred mesiacom som v jeden piatkový večer čakala na taxík pred podnikom, ktorý ma dohnal k tomu, aby som si vzala veci a vypadla. Občas je úplne strašné sledovať triezvou hlavou podnapitích ľudí, ktorí si aj tak zajtra nič nebudú pamätať.:DVtedy sa pri mne zastavil kamarát so svojim kamošom, no a tak sme spolu čakali...rozprávali sme sa a samozrejme smiali, ale určite každému jednému z nás behala hlavou teplá mäkučká posteľ...A keď som s kamošom sedela konečne v taxíku, ani by ma nenapadlo, ani len myšlienkou, že ďalšie týždne prežijem ťukaním do PC alebo telefónu..Chalan, ktorý nám v ten večer robil spoločnosť pri čakaní na taxík.. nejakou náhodou - nenáhodou, proste netuším ako...ale stretli sme sa, na chate, kde je niekoľko tisíc ľudí, a tak sa to začalo..Dni a noci prebdené pri počítači, neskutočné množstvo správ, milión úsmevov na obrazovku počítača, bolesť prstov od písania.. Každá myšlienka tie týždne smerovala len k tomu, kedy sa prihlási a budeme pokračovať v naších debatách. Bolo to krásne, bolo krásne vedomie, že tam niekde je niekto koho zaujíma aký mám deň a najzaujímavejšie bolo, že som mala pocit, akoby som ho poznala celý život, vždy sa bolo o čom baviť a vedela som, že mu môžem povedať všetko, bez akejkoľvek hanby alebo poníženia...A vtedy mi to došlo...Viem o tom človeku toľko vecí, viem čo robieva, viem aký je, viem, kedy sa hnevá, poznám ho dokonale...poznám jeho písmenká...ale netuším ako drží pohár, netuším ako sa tvári, keď sa hnevá, neviem ako si vychutnáva, to čo má rád, nepoznám ani jeho hlas, intonáciu, ktorou by prejavil každé slovo, ktoré mi napísal...Potom som sa zrazu zastavila a zamyslela som sa, či to všetko bola obyčajná náhoda alebo to malo nejaký význam.. Niekto by čakal, že to bude obrovská láska ukončená happyendom, ale v tomto láska nebola, bolo to neskutočné očarenie, z toho, že ľudia si dokážu byť tak podobní, že dokážu mať radi rovnaké veci, dokážu si rozumieť aj cez písmenká... Sledujem, ako sa tá hŕba snehu začína topiť, slniečko mi praží do môjho kútika a ja si užívam každý svoj nádych a výdych...A vtedy príde úsmev...
13. feb 2013 o 12:16
(upravené 13. feb 2013 o 13:00)
Páči sa: 0x
Prečítané: 308x
náhoda občas nie je náhoda...
Niekedy možno stačí veci postrčiť..Občas treba zabojovať..Inokedy zase ide všetko ľahko, podľa našich predstáv...Stačí sadnúť do auta s nápisom TAXI a zrazu je všetko iné...
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(0)